Reklama

BLOG čtenářky DNK. Místo duhy stříbro

Světový šampionát horských kol v kanadském středisku Mont Saint Anne měl své hrdiny nejen v profesionálních kategoriích. Jako „předkrm“ bohatého programu se jely závody masters. Stříbro přivezla i jedna zkušená dáma, Kristina Koscová. Rodačka ze Slovenska, žijící v Čeechách je naší pravidelnou čtenářkou. Tady je její vyprávění…

Reklama

Kristina Koscová (nar.v r.1970) od malička sportovala, ale kolo ráda neměla, protože z něj pořád padala. I když si k němu později našla cestu, její jméno nenajdete na žádné juniorské či eltiní výsledkové listině velkých cyklistických závodů. Přesto se ve svých čtyřiceti letech probojovala na mistrovství UCI MTB Master v XCO v rakouském Statteggu, kde vybojovala na evropském šampionátu první místo. Letos se chystala na boj o dres duhový a protože má ráda těžké a technické tratě, okruh v Mont Saint Anne ji hrál do karet.

Kristina Koscová, místo duhy stříbro

Na kole jazdím pre radosť už viac ako 20 rokov. Pred časom ma však priatelia nahovorili, že by som mala skúsiť aj nejaké závody. Závodenie ma začalo celkom baviť. Po jednoduchších maratónoch a lokálnych XCO závodoch som si vybavila pretekársku licenciu. S partiou som začala okrem domácich českých a slovenských závodoch jazdiť aj do zahraničia. Začalo to asi kultových maratónom Salzkammergut Trophy v Rakúsku, neskôr Sella Ronda Hero alebo MTB maratón na Lago Di Garda v Taliansku. V roku 2017 som začala jazdiť za klub TS Bohemia Bike Team. Lákali ma nové výzvy. Niekde som zachytila informáciu, že sa budú konať majstrovstvá sveta XCO Masters v Andorre. Som nesmierne vďačná, že mi klub umožnil sa zúčastniť na tomto podujatí. Ľudia stojaci za touto spoločnosťou sú nie len úspešní podnikatelia, ale sami tiež prepadli kúzlu horskej cyklistiky. Vo svojom nabitom pracovnom programe si nájdu čas na švih a ročne najazdia niekoľko tisíc kilometrov. Bola to moja úplne prvá účasť na majstrovstvách tohto formátu v živote. Vo svojej kategórii sa mi podarilo na prvý krát vybojovať striebornú medailu keď som skončila na druhom mieste za trojnásobnou majsterkou sveta Elite Margaritou Fullanou.

Atmosféra na takomto veľkom podujatí ma uchvátila. Cross-country ma začalo baviť ešte viac. O rok neskôr som si závody na majstrovstvách sveta v Andorre zopakovala. Tentokrát to sa mi podarilo vybojovať bronzovú medailu. O dva týždne na to sa konali majstrovstvá Európy XCO v Rakúskom Stattegg. Na technicky náročnej trati zmáčanej nočným dažďom sa mi podarilo vybojovať titul majsterky Európy Masters v kategórii 45-49 rokov. Celý nasledujúci rok som si užívala na závodoch majstrovský dres s modrými pruhmi a žltými hviezdami.

Tento rok majstrovstvá sveta XCO hostilo známe stredisko v Kanadskom Mont Sainte-Anne. Odhadované náklady na takýto „výlet“ boli enormné a tak som ani v duchu nedúfala, že by som tento rok mohla opäť zabojovať o medaile. Nakoniec opäť vo významnej miere pomohla štedrá podpora od TS Bohemia. Do Kanady som cestovala 6 dní vopred. Hneď v prvý deň po príchode sme netrpezlivo zamierili na prehliadku trate. Po krátkom rozjazdení sme už mierili na okruh. V areály pretekov bolo rušno. Množstvo dobrovoľníkov pripravovalo a značilo okruh. Základ okruhu tvorila menej technická časť Elite okruhu. Vynechané boli však ikonické zjazdy La Beatrice a La Patriote. Ale usporiadatelia ani kategórii Masters nedarovali nič zadarmo. Na trati boli iné technické úseky, kamenisté a korenisté výjazdy a zjazdy. Osobne by som uvítala o niečo technickejší okruh. Získavam v technickejších zjazdoch na silnejšie pretekárky. Okruh v MSA bol skôr silový a tiahle výjazdy vyhovovali domácim favoritkám. Verila som si však na dobrý výsledok a od štartu som sa snažila jazdiť vpredu Preteky boli stanovené na 4 kolá čo podľa odhadovaných časov vychádzalo zhruba na 1:15h závodenia.

Po zavádzacom okruhu sme sa vyprofilovali 3 pretekárky a v prvom kole sme si vypracovali mierny náskok pre súperkami. Prvé 3 kolá sme jazdili „na dostrel“ v rozmedzí 20 sekúnd. Závodenie nám komplikovali pomalší Muži Masters 60+, ktorých odštartovali pred nami a my rýchlejšie pretekárky sme ich dobehli a museli predbiehať. Nebolo to vždy celkom jednoduché, lebo niektorí nás nechceli pustiť. Pri jednom takomto predbiehacom manévri som musela výjsť z vyjazdenej stopy a na kameňoch v tráve som prerazila prednú pneumatiku. Bolo to na začiatku štvrtého kola.  Zistila som, že mám skoro prázdne predné koleso. Obe súperky mi definitívne odišli. Nevedela som či uhájim aspoň 3. miesto, lebo som nevedela ako ďaleko je niekto na štvrtej pozícii. Do technického depa som to mala asi 2 km. Jazdila som na poloprázdnej gume skoro po ráfiku. Miestami som musela behať. Predné koleso vôbec nedržalo stopu. Asi 300m pred depom sa predo mnou odrazu objavila pomaly idúca Kanaďanka Lisa Holmgren. Jedna z tých dvoch, s ktorými som bojovala o víťazstvo. Mala prázdne zadné koleso. Spolu sme došli do depa. Kamarát Filip mi asi za 20 sekúnd vymenil predné koleso a ja som opäť vyrazila na trať. Lisa, bývala majsterka Kanady spred dvoch rokov, vyrazila o pár sekúnd po mne. Filip povedal, že jej koleso nemenili iba dofúkli bombičkou. Začali sme závodiť o druhé miesto. Do cieľa zostávalo pol kola. Počas tohto súboja som dosiahla najvyššie tepy z celých pretekov. Bol celkom dramatický súboj až do posledného metra.

Nakoniec som tesne uhájila aspoň druhé miesto. V konkurencii mladšíh a silných domácich pretekárok je tento výsledok asi celkom slušný. A samozrejme som po pretekoch cítila eufóriu a po tele sa rozlievali endorfíny šťastia. Avšak hlboko v sebe som bola „mierne“ sklamaná, že som skončila „iba“ druhá. Na hotely sa mi očí tlačili aj slzy a ja som to jednoducho „obrečela“. Strašne som túžila po tom dúhovom drese. Avšak je to šport a musím uznať, že holky boli fakt dobré. Zviedli sme férový súboj a vyhrala najlepšia. Hoci aj tretia v poradí by si víťazstvo zaslúžila úplne rovnako. A mne zostávajú príjemné spomienky na toto úžasné podujatie.

Zažila som aj zaujímavé momenty keď „spíker“ vyhlasoval moje meno a národnosť tak za mnou chodili rôzni ľudia, že počuli že som Slovenska a oni sú Česi, ktorí to žijú už X rokov. Bolo to veľmi príjemné. Tieto podujatia nie sú len o závodení, ale baví ma spoznávať nové miesta, krajiny a ľudí. Z Kanadského Mont Saint-Anne odchádzam s príjemnými pocitmi a s ešte väčšou chuťou závodiť. O rok sa majstrovstvá Európy Masters konajú opäť v Rakúskom Stattegg a majstrovstvá sveta hostí francúzske vysokohorské stredisko Pra-Loup. Ak zdravie a práca dovolí tak by som opäť rada zabojovala o pódium.

Hoci sa zameriavam na závody na horských kolech pravidelne trénujem aj na silnici. Minulý rok som si dokonca skúsila aj pár silničných závodov. Podarilo mi dokonca získať titul Majsterky Slovenska Masters na silnici a taktiež titul Majsterky Slovenska v MTB maratóne. Ten budem obhajovať už na budúci víkend 7.9.

Snažím sa tréning udržiavať pestrý a tak MTB a silnici pravidelne striedam. Jazdím približne 10 mesiacov v roku. Ročne najazdím cca 10 tis. Km. V minulosti som jazdila viac a dlhšie trasy. V posledných rokoch som sa naučila svoj tréning viac štruktúrovať. Dlhšie nájazdy som začala viac kombinovať s kratším ale intenzívnejším intervalovým tréningom. Keď napadne sneh tak to už na kole nehrotím. Snažím sa viac chodiť na turistiku, behávať, baví ma zjazdové lyžovanie. Počas celého roku však pravidelne chodím do fitnescentra. Cyklistika je šport ktorý jednostranne zaťažuje hlavne nohy a tak sa vo fitku zameriavam hlavne na „core“ a vrch tela. Veľmi inšpiratívne sú pre mňa cvičenia, ktoré na vašej stránke v sekcii Rutina s DNK precvičuje Lucka Hamanová. V tomto mi hodne vychádza v ústrety môj zamestnávateľ Dema Senica. Mám voľný vstup do posilňovne, ktorá sa nachádza priamo v areály Dema Senica rovno nad mojou kanceláriou. 2 – 3 krát do týždňa sa ráno už pred siedmou prezliekam v šatni, aby som si ešte pred pracovnými povinnosťami dobre zacvičila.

 

Autor: Kristina Koscová
Foto:archiv autorky

Kája Polívková on Facebook
Kája Polívková
Reklama